Ty si (eko)feministka? alebo O konvenciách a generalizácii

I v súčasnej liberálnej spoločnosti sa človek často stretne s tým, že ľudia majú pri konfrontácii s feminizmom v akejkoľvek podobe tendenciu len letmo odfrknúť, hundrať a súdiť. Nikto vlastne presne netuší, o čo vo feminizme vlastne ide, každý má len pocit, že o nič dobré, a obráti  sa radšej chrbtom, lebo sa to zrejme patrí. O ekofeminizme nehovoriac.

Konvencie hovoria o tom, že feministky sú tie škaredé a zakomplexované ženy, ktoré sú feministkami práve pre svoju škaredosť a zakomplexovanosť. A nenávidia mužov. Nemôžu ich ani cítiť. Keď sa feminizmus navyše ešte spojí s predponou eko, koleduje si o ešte prudšie reakcie. Len málokto totiž tuší, čo ekofeminizmus vlastne znamená a čo v sebe obsahuje. Ale to, že nejde o feministky, ktoré svojím telom chránia strom, ktorý majú radšej ako muža, tušia hádam všetci.

Michaela Horynová je študentkou na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity. Momentálne študuje odbor Environmentálne štúdiá na magisterskom stupni. Nápis ekofeministka na čele nemá a ani sa tak, akoby sa očakávalo, neprejavuje. Vedia to o nej len jej blízki. „Otázka, čo ľudia hovoria na to, že som ekofeministka, je veľmi zvláštna. Akoby som bola len ekofeministka a nič iné. A pritom je to skôr tak, že názory ekofeministiek sú mi veľmi blízke. Nechcem ale úplne hovoriť o tom, že som ekofeministka a to je všetko. Nevnímam to totiž tak, že by som bola členkou nejakého hnutia, skôr tak, že sa človeku niečo zmení v hlave a uvedomí si určité súvislosti,“ vysvetľuje svoj postoj. S ekofeminizmom sa Michaela prvýkrát stretla pred tým, ako začala písať bakalársku prácu. Skrz štúdium podkladov pre záverečnú prácu sa s ekofeminizmom nakoniec identifikovala. Sama potvrdzuje, že ľudia, s ktorými sa baví, spočiatku vôbec nevedia, čo ekofeminizmus znamená. Skôr ako ekofeminizmus ich zaujme základ slova, teda feminizmus. „Väčšinou sa stretnem s nepochopením a následne musím všetko vysvetľovať. Spoločnosť vníma či už feminizmus alebo ekologický aktivizmus vo veľmi radikálnej podobe a nič iné si pod tým predstaviť nevie,“ dodáva.

Ekofeminizmus
Podľa profesorky z Katedry environmentálnych štúdií Fakulty sociálnych štúdií Hany Librovej je ekofeminizmus hnutím a myšlienkovým smerom, ktorý spája myšlienku feminizmu a ochrany prírody. V knihe Pestrí a zelení uvádza, že ekofeminizmus nadväzuje na staré presvedčenie o ponížení a útlaku zo strany mužov a doplňuje ho paralelou útlaku, ktorý zažíva príroda. Podľa knihy je príroda vo videní ekofeministiek spolutrpiteľkou žien. Spoločným menovateľom útlaku žien a prírody je mužská nadvláda a arogancia. Muž je tradične spájaný so sférou rozumu, produktívnosti či oblasťou verejného života a kultúry vôbec. Na ženu, ktorá má bližšie k oblasti citom, sa nahliada ako na pasívnu, domácku, nevynaliezavú či konzervatívnu. Predstavuje vraj primitívnejší a menejhodnotný svet prírody. Výsledok je podľa názoru ekofeministiek jasný. Je ním dominantné a vykorisťujúce postavenie muža voči prirodzene podriadenej žene i prírode, no tiež voči „nižším“ rasám, triedam či náboženstvám. V závere definície však sama Librová polemizuje a upozorňuje na to, že ak sa pozrieme na nešťastie bezbrannej prírody, napadne nás, že rozhorčené ekofeministky svoj údel predsa len trochu dramatizujú. 

„Ekofeminizmus má viac smerov. Nie je jednotný. Rozlišujeme radikálny, kultúrny, sociálny či socialistický ekofeminizmus. Spája ich však práve videnie spojitosti medzi neoprávneným útlakom prírody a žien,“ dopĺňa Librovú Horynová. Osobne sa vraj viac prikláňa k sociálnemu ekofeminizmu. Nevidí totiž ženy a mužov ako bytosti, ktoré sa ako muži a ženy narodili, nemajú teda podľa nej žiadnu vrodenú esenciu ženskosti či mužskosti. Podľa nej to práve takto vnímajú radikálne ekofeministky. Neskôr môže vraj dochádzať až k tomu, že si myslia, že ženy majú lepšie predpoklady na ochranu prírody, ako muži. „A to si ja nemyslím,“ vysvetľuje Horynová. „To, že je niekto ženou alebo mužom vnímam skôr ako sociálny konštrukt. Byť mužom či ženou nevychádza z toho, že sme sa tak narodili. Je to skôr dané výchovou a prostredím, v ktorom žijeme,“ dodáva. Sociálne ekofeministky podľa Horynovej presadzujú etiku starostlivosti, ktorá zahŕňa i proenvironmentálne aktivity, ktoré dávajú napríklad dôrazu na pocity či budovanie sociálnych vzťahov. A ako je to s vnímaním mužov? Skutočne je muž strojcom všetkého zla, ktoré mohlo ženu či prírodu postihnúť? „Sociálne ekofeministky netvrdia, že muži sú tí zlí a ženy tie dobré. To vôbec. Ony kritizujú vlastnosti, ktoré sú stereotypne považované za mužské, ako napríklad súťaživosť, agresivita či tendencia drať sa na povrch. Ekofeministky sa takéto správanie snažia nahradiť práve spomínanou etikou spravodlivosti. Snažia sa uprednostniť emócie pred rozumom,“ vyvracia Horynová zaužívanú predstavu postoja feministiek k mužom.

Sú na tom žena a príroda skutočne podobne? 
Odborná asistentka z už spomínanej Katedry environmentálnych štúdií Naďa Johanisová hovorí, že problém dnešného sveta tkvie v prevahe mužských hodnôt. Hlavne v tom, ako premýšľame. Tieto hodnoty podľa jej slov nie sú zlé, ale mali by byť vo väčšej rovnováhe s tými ženskými. Oba prístupy, mužský i ženský, sú totiž podľa nej rovnako dôležité. „Prílišný dôraz na mužské hodnoty vedie k ničeniu prírody či možností pre budúce generácie, práve pre svoj tvrdý prístup. Ekofeminizmus hovorí o tom, že ženy a príroda sú na tom trochu podobne. V istom zmysle sú pod vplyvom mužského typu myslenia i vedy, ako je napríklad stredoprúdová ekonómia. Tuto však môžu mužsky pokojne premýšľať i ženy. Napríklad ekonómia kladie veľký dôraz na výkon.  Neregistruje ale už zložité pradivo vzťahov k prírode, ktoré môže byť týmto dôrazom na výkon narušené,“ vysvetľuje Johanisová.
Obe, príroda i žena, boli podľa študentky Horynovej v minulosti vnímané dosť ambivalentne. „Príroda bola predtým braná ako Matka. Tá starostlivá, ktorá ochraňuje. V novoveku začala byť vnímaná ako živelná či nespútaná – tá, ktorá všetko ničí a búra. Ľudia mali pocit, že ju musia ovládnuť, prevziať nad ňou kontrolu. Podobne je zobrazovaná i žena. Na jednej strane ako svätica a na strane druhej ako tá, ktorá pácha hriechy,“ doplňuje Horynová. Tak ako majú ľudia tendenciu kontrolovať a zväzovať prírodu, majú podľa nej rovnakú tendenciu kontrolovať a zväzovať i ženy. Ženu totiž skutočne trochu stotožňujú s prírodou. „To robia i radikálne ekofeministky, ktoré sú vlastne v tomto dosť nefeministické. Hovoria totiž, že žena a príroda spolu nejako súvisia, a preto má žena k prírode blízko, pričom muž má bližšie ku kultúre. Spoločnosť berie kultúru ako niečo, čo je hierarchicky vyššie než príroda. Keď je teda žena stotožňovaná s prírodou a muž s kultúrou, tak je tam prítomná i už spomínaná hierarchia. Muž a kultúra je teda niečo viac než príroda a žena,“ vysvetľuje analógiu študentka.

Rovnako ako Librová, i Johanisová sa k spájaniu útlaku žien s útlakom páchanom na prírode stavia opatrne. „Takto sa to väčšinou vysvetľuje. V mnohých kultúrach, i tej našej, dochádza do rôznej miery k potlačovaniu hlasu či práv žien. To je realita. Rovnako dochádza i k potlačovaniu práv prírody. V hrubých rysoch by sa o tom teda dalo takto hovoriť, ale pre mňa je to príliš zjednodušený a príliš polarizujúci pohľad,“ vysvetľuje. Uznáva, že tento postoj môže byť užitočnou pomôckou k premýšľaniu. Upozorňuje však, že je treba si uvedomiť, že v tomto prípade ide len o schému.

Tento svet je mužosvet
Pohľady, vnímanie i názory na ekofeminizmus sa rôznia. Ako však dospieť na základe všetkého, čo bolo povedané, k nejakému postoju? Vyštudovaný ekológ venujúci sa primárne environentálnej výchove a pracovník občianskeho združenia Človek v ohrození Lukáš Zorád poukazuje na svojom blogu na niečo, čo pomáha celú tému ekofeminizmu uzavrieť. „Väčšina z nás sa pousmeje nad tvrdením českej režisérky Věry Chytilovej, že tento svet je mužosvet,“ píše. Vzbura mužov proti matriarchátu a potlačenie ženského princípu na úkor mužského podľa neho ochudobňuje svet o pluralitu a zbavuje ho rovnováhy i komplexnosti. „Mužský a ženský princíp by sa mali spájať, nie navzájom znevýhodňovať a bojovať proti sebe,“ dodáva Zorád. Filozofia ekofeminizu podľa neho v tejto snahe nepredstavuje žiadnu ideologickú hrozbu a neskĺzava do vôd fanatizmu. Naopak. Snaží sa o odstránenie akejkoľvek formy nadradenosti či útlaku a predstavuje ďalší myšlienkový prúd, ktorý sa snaží svojou trochou prispievať k ochrane prírody, či zlepšovaniu životných podmienok. Vzdelaní ľudia by sa podľa Zoráda nemali myšlienkového filozofického prúdu, ktorý sa snaží o nápravu vnímania ženskosti či mužskosti, postavenia žien v spoločnosti alebo zlepšenia stavu životného prostredia báť. Ekofeminizmus v sebe totiž nezahŕňa len rovnosť rodovú, ale i rovnosť všetkých bytostí žijúcich na Zemi.

Dominika Braná