Americký producent: Robil som v NBC, keď bola žurnalistika ešte dôveryhodná

Americká filmová scéna má povesť neľútostného biznisu, v ktorom sa človek musí celý život predierať. Len zopár vyvoleným sa podarí dostať na vysnívané miesto. Napriek tomu láka práca vo filme tisícky mladých ľudí.

Richard Pierce Milner je americký producent, editor a hudobný skladateľ s vyše tridsaťročnými skúsenosťami z filmu a televízie. Pracoval napríklad pre americké televízne stanice ABC, New York Times TV či National Geographic. Jeho kariéra prináša kritický pohľad na úskalia filmového priemyslu.

Kedy a prečo ste sa rozhodli pracovať vo filmovom biznise?

Vždy mi bolo blízke umenie. Skladal som hudbu. Študoval som preto na umeleckej škole. Zapáčil sa mi film a rozhodol som sa, že chcem robiť v tomto biznise. Keď chce človek v Amerike robiť filmy má dve možnosti: New York alebo Los Angeles. Ja som skončil na Manhattane.

Väčšine ľudí pri spojení film a Amerika napadne jedine Hollywood. Nebola by to logickejšia voľba?

Pri rozhodovaní som bol praktik. Do New Yorku som šiel, pretože som nemal auto, ktoré v LA potrebujete. Keď sa na to pozerám spätne, bol by Hollywood možno lepšou voľbou. Produkuje omnoho viac hraných filmov ročne. New York nie je zameraný na hrané filmy, ktoré práve mňa zaujímali. Druhý problém je, že v New Yorku sú ľudia nepriateľskí. Raz som sa zoznámil s mužom, ktorý prišiel do New Yorku z LA. „Tu sa so mnou nechce nikto baviť. Nikto nie je môj priateľ,“ hovoril mi pri našom prvom stretnutí. Dnes sme kamaráti, dostal som vďaka nemu aj skvelú pozíciu.

Ako ste sa v New Yorku uchytili vy?

Nepredstavoval som si, že to bude tak náročné. Predsa len som za sebou už mal nejaké skúsenosti. „Za tvoj životopis a 25 centov si môžeš kúpiť lístok na metro,“ povedal mi raz jeden muž z biznisu. Životopis som spísal a obchádzal všetky spoločnosti, ktoré mali s filmom čosi spoločné.

Váš sen bol hraný film. Hľadali ste konkrétnu pozíciu?

Nie. Bolo mi to jedno. Chcel som robiť vo filme. Písal som menšie scenáre, robil v reklame, neskôr som písal cestopisy. Stále som hľadal akési „know-how“. Ako mám dostať to správne miesto? Prvá hodnotná skúsenosť prišla v reklame cez priateľku. Robil som asistenta producenta.

Prácu v reklame dnes vyhľadáva množstvo absolventov. Aké sú vaše skúsenosti s ňou?

Reklama je veľmi cenná. Prečo? Pretože na každé jedno filmové okienko sa v reklame použije omnoho väčšie množstvo peňazí ako vo filme. Kvalita je vysoká. Reklamná agentúra si môže dovoliť zamestnať každou drobnosťou množstvo ľudí. Títo sa starajú o tlačové verzie, iní o farbu, ďalší o zvuk, o hudbu a tak ďalej. Mne osobne sa tam nepáčilo. Títo ľudia „kusali“. Najhorší boli ku mne. Keďže som bol nový, robili zo mňa poskoka.  Hovoril som si: Čo tu robím? Som predsa kreatívny človek.

Čo pozitívne vám táto skúsenosť priniesla?

Cez reklamu som sa dostal k editovaniu. To ma bavilo. Vtedy bola tá práca skutočne náročná. Technika bola iná ako dnes. Keď som chcel strihať, musel som na obrovskom kotúči filmu manuálne presne trafiť moment, ktorý som chcel upraviť. Tridsať sekúnd filmu som tak editoval minimálne hodinu. Neskôr sa technika zlepšila a prácu zjednodušila. Stále sa to však nedá porovnať s dnešným digitálom.

Pokračovali ste s editovaním aj mimo reklamu?

Áno. Po každej jednotlivej skúsenosti som opäť šiel „na ulicu“ hľadať novú prácu. Keďže vtedy ešte nebol internet, mal som takú príručku. V nej boli spísaní všetci, čo mali v New Yorku niečo dočinenia s filmom. Mojim pozitívom bol môj pracovný prístup. Všade som chodil včas. Keď ponúkali novú pozíciu o deviatej ráno, stál som pre dverami už o ôsmej. Dostal som sa napríklad k veľkému projektu pre jeden zábavný park. Editoval som programy pre ich show. Raz som sa dostal do spoločnosti, ktorá sídlila v obrovskej výškovej budove. Nepustili ma ani do výťahu. Musel som čakať na recepcii, kým si pozrú môj životopis. Páčil sa im a najali ma. Bola to spoločnosť, ktorá vyrábala trailery a filmy o filme. Tam ma samozrejme nenechali editovať, ale písal som pre nich.

Je skutočne pravda, že bez známostí človek vo filme nemá šancu?

Známosti sú nesmierne dôležité. Získať priateľov v biznise bola prvá vec, o ktorú som sa snažil. Aj svoju najlepšiu príležitosť som získal len vďaka kamarátovi. Greg, môj priateľ z LA, mi jedného dňa volal. „Som v NBC a práve hľadajú ľudí. Dones tu rýchlo svoj životopis,“ hovoril mi nadšený z toho, že ho práve prijali. Riaditeľ hľadal človeka na jednu pozíciu a poprosil Grega o pomoc. Ukázal na kôpku životopisov. Na jej vrchu ležal môj. „Zoberte tohto. To je človek, ktorého hľadáte!“ dostal ma na pozíciu druhého asistenta editora vo večernej show. Kontakty ale nie sú všetko. Musíte ukázať, že niečo viete. Ja som sa tvrdou prácou postupne vypracoval na hlavného editora. V NBC som zostal sedem rokov.

Prečo ste odišli?

V novinách prišli seriózne zmeny. Pracoval som s dokumentom, ktorý musel byť predtým objektívny a zastúpiť obe strany. Nemohli sme publiku hovoriť, čo si má myslieť. NBC mala ale menšiu aféru, keď znemožnila vtedajšieho prezidenta Ronalda Reagana. Žurnalistika sa odvtedy zmenila a novinár mal silu prakticky hocikoho zničiť. Americká verejnosť si myslela, že sme nestranní. Myslím si, že to uškodilo profesii žurnalistu. Vždy hovorím, že som pracoval pre NBC, keď bola žurnalistika ešte dôveryhodná.

Dostali ste sa niekedy k vysnívanému hranému filmu?

Nikdy som žiaden neprodukoval. Do styku s hraným filmom som sa dostal najviac cez editovanie zvuku. Robil som aj v ABC. Neskôr som New York opustil. Oženil som sa a moja žena, vtedy úspešná newyorská producentka, chcela odísť z biznisu a začať na akademickom poli. Presťahovali sme sa do Severnej Karolíny. Mojim životopisom tam boli nadšený. „Pri vás vyzeráme ako malé deti,“ hovorili mi tamojší filmári a ja som sa sťahoval s veľkými nádejami. Keď ale prišlo na lámanie chleba, zistili, že som Newyorčan. „Yankeeov tu nechceme,“ zabuchli sa predo mnou všetky dvere. Napokon som skončil na univerzite, kde učila moja žena. Práve tam rozbiehali filmové oddelenie. Boli to ale skutoční amatéri a o filme nič nevedeli. Bol som sklamaný a odišiel učiť na štátnu univerzitu, kde to bolo o niečo lepšie. Tá práca ma ale nebavila. Chcel som byť producent a režisér.

Produkovali ste niekedy?

Áno. Robil som dokumenty pre PBS (Public Broadcasting Service). Pracoval som aj pre National Geographics. Nikdy som neprodukoval hraný film. Momentálne som späť pri mojej pôvodnej vášni – komponovaní. Tiež pracujem na vlastnom dokumente o očkovaní a mýtoch v zdravotníctve. Vždy ma priťahovali kontroverzné témy. Financovanie som zháňal u známych v New Yorku aj u milionárskych sponzorov. Všade ma odmietli. Napokon sa mi tu a tam podarilo zohnať peniaze. Ide to pomaly a zbieranie faktov pre dokument je zdĺhavý proces.

Aj po tom všetkom je pre vás práca v biznise náročným bojom. Čo musí mať človek, aby v ňom prerazil?

Sebavedomie. Schopnosť vždy odpovedať áno. Ja som to nikdy nemal. V jednej práci, ktorú mi dohodila kamarátka, sa ma pýtali na nejakú technickú zručnosť. Povedal som, že som to nikdy nerobil. Kamarátka ma vytiahla za rukáv na chodbu. „Zbláznil si sa? Mohli ťa hneď vyhodiť. Ak niečo nevieš, popros niekoho nech ti ukáže ako to robiť, ale odpoveď je vždy áno!“ dohovárala mi. To je rada, ktorá sa mi osvedčila. Vždy byť schopný urobiť čokoľvek. Vždy hovoriť áno.

 Richard Pierce Milner je americký producent, editor a hudobný skladateľ s vyše 30-ročnými skúsenosťami z filmu a televízie. Venuje sa prevažne dokumentaristike. Pre ABC produkoval programy ako News Good Morning America, This week with George Stephanopoulos a World News Tonight. Pracoval tiež na projektoch ako Crazy for Food (PBS); Navajo Rodeo Cowboys (PBS); Geography in U.S. History (PBS); A Personal Story (TLC); a Science Times (New York Times TV a National Geographic). Dočkal sa ocenení Christopher Award za dokumentaristiku a WorldFest Houston Gold Award za novinársky príbeh na pokračovanie.

Lucia Brutovská