Smrť hudby pre elitu

To, že vekový priemer poslucháčov klasickej hudby je oproti iným žánrom posunutý do vyšších čísel, neprekvapí asi nikoho. Dôvodov sa nájde viac a „vina“ naozaj nie je len na strane mladej generácie.

Pred pár rokmi začali v Británií na vlakových a autobusových staniciach púšťať z reproduktorov klasickú hudbu. Ich hlavným cieľom nebolo spríjemniť vám deň, ale skôr vyhnať mladých ľudí, čo sa na staniciach poflakovali a ono to naozaj fungovalo. Každodenné púšťanie Beethovena znížilo množstvo incidentov asociálneho správania skrz dopravné siete. Mnohí ľudia z mladej generácie si k tomuto žánru nie len nevie nájsť cestu, ale je pri nich vyslovene toxický.

Je to preto, lebo vážna hudba je vyhradená pre spoločenskú elitu? Dá sa na tom nájsť aj kúsok pravdy. To, že na koncerty sa vyžaduje istý dress code, nie je to hlavné. Dnešní poslucháči sú poväčšinou ľudia, ktorí v istom bode svojho života v orchestroch hrali, je jedno na akej úrovni. Dnes ak nedáte dieťa do hudobnej školy alebo ho nestrčíte na platené kurzy, pravdepodobnosť, že bude hrať na hudobný nástroj a stane sa členom hudobného kolektívu, veľmi prudko klesá a s tým aj prípadný vzťah ku klasickej hudbe.

Podstatnejšie však je, že bývale generácie mali k tomuto žánru dobovo oveľa bližšie. Bolo to niečo ich vlastné, nie cudzie. Hudba vzniká aj v kontexte času, umelec žije na tom istom svete ako my a udalosti, ktoré sa dejú sa odrážajú, či už priamo alebo nepriamo, v jeho tvorbe. O istej nadčasovosti sa samozrejme pochybovať nedá, niektoré symfónie majú viac ako dvesto rokov, no je zjavné, že pomaly starnú.

Pokusy o aktualizáciu a sprístupnenie týchto diel mladým ľuďom sa dejú a to rôznymi spôsobmi. Od pozývania orchestrov do nočných klubov po žánrove mashupy, väčšina z nich však pôsobi veľmi tragicky. Najnovší z rady týchto experimentov je nazvaný Yeethoven Orchestra, ktorý sa pýta, či dokážeme zistiť kde Beethoven končí a Kanye West začína. Takéto zošívanie dvoch absolútne rozdielnych žánrov znie prvoplánovo a nepremyslene. Výsledok nedáva dostatočný priestor ani jednému z nich a úraža tak poslucháčov vážnej hudby aj hip-hopu.

Vo vzduchu stále visí idea, že klasická hudba je nadradená všetkým iným žánrom. Keď nám niekto povie, že počúva práve iba klasiku, je to pre nás skôr známka vyberaného vkusu, než ignorácie. Je pravda, že spojenia s populárnou hudbou by sme hľadali zbytočne, no môžme ich nájsť v rade súčasných skladateľov, u ktorých môžme nájsť skôr známky evolúcie tohto žánru, než vymedzenia sa voči nemu. Vrátane orchestrálnej inštrumentácie.

Rozdelenie popu a klasiky je určite opodstatnené, ale elitizmus v oboch prípadoch je rovnako primitívny. Súčasné orchestrálne projekty majú rovnakú úroveň sofistikovanosti a angažovanosti, ako tie klasické. Velikáni svojej doby si nepochybne zaslúžia všetok rešpekt za ich nadčasové diela, ale rôzne kríženie žánrov a násilná osveta cestou nie je. Ako to pri každej hudobnej debate končí vždy – každý si nájde to svoje, len sa prestaňme tváriť, že istá onálepkovaná krabička, je objektívne lepšia ako tie zvyšné.

Gregor Kaclík