Revízorom na pár hodín, ďakujem neprosím

Deň s revízormi sa chvíľami zdá ako nekonečný lov na čiernych pasažierov. Na pozadí tohto povolania však stoja príbehy pripomínajúce hon na divú zver. Nikoho neprekvapí, že baník patrí medzi najnebezpečnejšie zamestnania v našich končinách. To, že skúsenosti revízorov v Brne by im adrenalínovými okamihmi mohli konkurovať už prekvapiť môže. 

Čas pol siedmej je napísané všade naokolo. V sinavej tvári obdarenej fialovými kruhmi pod očami inak určite sympatického pána s kufríkom, ľadovej tyči  v električke, ktorej sa pálčivo držím končekmi prstov a dokonca i v tom, že moja idúca linka číslo jedna sa z ničoho nič mení na číslo osem. Čo sa deje. Nechápem. Mozog nespracúva toľko informácií naraz. Vystupujem a snažím sa dopraviť na koniec brnenského sveta.

Pred vozovňou komín stojí hlúčik ľudí. Presne tí, ktorí občas celkom obyčajný deň zmenia na peňažnú tragédiu. „Dobrý deň, kontrola cestovných dokladov,“ tak začína rozprávka s nerozprávkovým škrtom cez rozpočet. Revízori. „Teší ma, že si chcete vyskúšať prácu revízora. Počasie vám dneska praje, naši kolegovia vás zavedú do okrajových a najproblémových častí Brna, snáď tam uvidíte čo táto práca niekedy obnáša,“ víta ma vedúci oddelenia prepravnej kontroly Luděk Jánský a ja začínam cítiť dobrodružstvo.   

Vyrážam do terénu s dvoma ostrieľanými revízormi. Vyzerajú celkom nenápadne. Asi dvojmetrový statný muž s hlbokým hlasom a nízka žena v žiarivo fialovej bunde. Stratégia je jasná. Zapadnúť. Môj pokus o zoznámenie sa narazí hneď zozačiatku na tvrdú stenu. „Nepoviem vám ako sa volám, robím to pre svoju bezpečnosť. Nechcem aby ma poznali. Už len preto, že som revízorka ma odmietla obslúžiť pani v trafike. Asi od nás niekedy dostala pokutu,“ odpovedá mi mladá žena. Nechápavo na ňu hľadím a snažím sa zistiť viac. „Stávajú sa aj horšie veci. Jedného kolegu kopli do kolena a doteraz chodí na rehabilitácie. Mne samej sa stalo, že ma napadol muž, ktorého som kontrolovala. Pri výstupe som dostala strašnú ranu do hlavy, letela som do vozovky, rozleteli sa mi okuliare a zubami som si rozhryzla pery. Bola som duchaprítomná a zavolala som políciu. Najhoršie na tom však je to, že všetko videli jeho tri deti,“ líči mi príbeh revízorka. Mráz mi prebehne po chrbte a začínam sa rozhliadať okolo seba. Mám strach. Čo keď si ma niekto z cestujúcich zapamätá? Naozaj to môže zájsť tak ďaleko?

Električky sa nám míňajú pred očami a my čakáme na tú správnu. „Nemáme presne stanovené trasy. Nastúpime tam kde sa nám v danú chvíľu chce. Ak stretneme kolegov, dohodneme sa kto na linke zostane a kam namieri ďalší,“ vysvetľuje mi techniku výberu vozidiel revízor. Mrzneme na zastávke a navôkol sa rozlieha pískanie kovu, strhne pozornosť postávajúcej ženy v červenom kabáte a dáva jej znak k nástupu. Dvere sa s rachotom otvoria. Nastupujeme. Za nami sa hrnie nedbalo oblečený mladík. Jeden veľký schod. Malý schod, pohľad na náš tajný tím a rýchly odskok naspäť von. Jeho pery sa stočia do krivého úsmevu. „Asi náhle zistil že chcel ísť jednotkou a šestka mu nie je dosť dobrá,“ smeje sa revízorka a vydáva sa plniť svoje povinnosti. „Pozrite, radšej šiel pešo. Asi tuší, že by sme ho beztak chytili v ďalšej linke,“ ukazuje na zastávku za nami revízor a vyťahuje odznak s čarovnou formulkou o kontrole vo voze. Mne to nedá a pri prvej príležitosti sa pýtam, či by v prípade úteku čierneho pasažiera prenasledovali. „No ja asi nie. Divili by ste sa koľko kolegov má z toho šport. Jeden sa v tom priam vyžíva,“ zápalisto mi popisuje kolegu revízorka.

Naša cesta pokračuje vzdialených končín od centra mesta. Doterajšie kontroly sa niesli v duchu platných cestovných lístkov a kajúcnym pokývaním pliec načapaných previnilcov. Situácia sa však náhle mení. Nestíham dobehnúť na miesto malej scény, no už z diaľky počujem rozvášnenú ženu. „Ty buzerant jeden! Za čo mám platiť? Za čo by som mala platiť? Zadarmo?“ kričí v električke aj po vystúpení z nej. „Jazdíte predsa v električke,“ argumentuje pokojným hlasom urastený revízor. „Nejazdím. Jazdím autobusom,“ odvráva v tejto absurdnej situácii nahnevaná cestujúca. Po vystúpení z električky sa vzďaľuje a neodpúšťa si ďalšie šťavnaté oslovenia. Pri tomto výstupe som si na sto percent istá, že toto nie je práca pre mňa. „Veľa kolegov to vzdalo práve kvôli správaniu cestujúcich, chceli pokojnejšie zamestnanie. Málokto čaká až také vyhrotené a sprosté osočovanie. Prechádzame psychotestmi a kurzami na asertivitu, no to nás neučí prijať vulgárnu spätnú väzbu s ktorou sa každý deň stretávame,“ popisuje mi s vážnou tvárou revízor. „Už asi chápete, prečo ja mestskú dopravu mimo pracovnú dobu ani nepoužívam. Mám strach cestovať s deťmi, aby ma pred nimi nenapadli, alebo sa niečo nestalo im,“ dopĺňa ho smutne revízorka. 

Ani sa nenazdám a ďalší voz padá za obeť našej návšteve. Zdá sa, že všetci cestujúci lístok majú. Sediaca babička si pevne stíska gombík na tmavom kabáte a hľadí na mladíka oblečeného v čiernom. „Kominár, teraz máme šťastie pri kontrole. Ale my dôchodcovia, my sme slušní ľudia,“ presvedčivo hlása na celý autobus. O chvíľu neskôr mi jej slová vyvracia revízorka. 

„Raz sa mne a kolegyni vyhrážala staršia pani, že nás ovalí obývačkou. Celkom vážne. Že si nosí obývačku v kabelke a udrie nás ňou,“ spomína na jednu z príhod. Nechce sa mi veriť. Myšlienkami odbehnem k scéne ako psa polovládna babička oháňa nadrozmernou kabelkou. „Tá situácia bola komická, zasmiali sme sa na nej. Sú však aj také, ktorým doteraz nerozumiem. Kontrolovala som pána, ktorý mál lístok v poriadku. Pri výstupe však na mňa napľul,“ krúti hlavou rozladene. Neveriaci hľadím na oboch revízorov a na jazyk sa mi tisne otázka prečo tú prácu robia. „Baví ma práca s ľuďmi. Predtým som pracovala v kancelárii a viac mi vyhovuje práca v teréne,“ hovorí revízorka. „Máme prácu vonku, aspoň je to na čerstvom duchu a sú chvíle, kedy vás naopak správanie niektorých ľudí veľmi milo prekvapí,“ dodáva jej kolega. „Páči sa mi spolupatričnosť niektorých cestujúcich. Pár krát sa mi stalo, že mi pri nastupovaní pošepli, pozor sú tu revízori,“ skončí s úsmevom svoje rozprávanie revízorka.

Od rána prešlo asi šesť hodín a ja opúšťam dvojčlenný tím, ktorí dnes pristihol dvadsaťpäť čiernych pasažierov.  Naposledy vystupujem a spoza skoro zatvorených dverí ku mne dolieha: „Dobrý deň, kontrola cestovných dokladov.“ Vraciam sa späť do role cestujúceho, tá mi po celodennom výlete s revízormi sedí v hre na mestskú hromadnú dopravu najviac.

Více na www.munimedia.cz

Petra Pichaničová