Divadlo sú tri dosky, dvaja herci a jedna vášeň

Prichádzam ku dverám kaviarne. Prvý pohľad skrz sklo mi vnuká príslovie: „Kto neskoro chodí, sám sebe škodí." Nie je možné pohnúť sa a vo vzduchu cítiť nervozitu návštevníkov. To je Brnenský Lunapark.

Hľavní predstavitelia byli indián a dievčatko. Natália Saganová

Brnenský Lunapark alebo divadlo ku káve 2011 je druhý ročník netradičného festivalu. V jeho rámci sa predstaví jedenásť nezávislých divadelných súborov v jedenástich kaviarňach počas tridsiatich troch večerov v  marci a v apríli. Pre mňa síce nie je návšteva kaviarne Podnebí nič nové, avšak divadlo ku káve je absolútnou novinkou. Preto postávam s neurčitou nervozitou na konci kaviarne a obzerám sa okolo seba.

Počujem hlas ako uvádza celú akciu, ale nikoho nevidím. Neviem odhadnúť, či je to len nahrávka alebo živý človek. Potom  prehovorí jeden z predstaviteľov divadelného zoskupenia DNO a upozorňuje divákov na miesto vpredu. Dav ma začína strhávať niekam dopredu. To už ma ale dav posúva ďalej a ja sa ocitám vpredu priamo pred hercami.

Mám dobré miesto na fotenie a usádzam sa na zem. Predstavenie sa začína príhovorom jedného z hercov. Uvádza, o čom hra bude. Dozvedám sa, že hlavnou témou rozhovorov v kaviarni je sex. Hra bude o indiánoch. Pretože nechodia do kaviarní rozprávať sa, ale radšej to robia.

Hra netrvá dlho. Má sotva 30 minút, no obecenstvo sa smeje takmer počas celého predstavenia. Herci svoju hru hrajú pomocou bábok z kartónového papiera. Zaujímavé je, že predstavenie na gitare sprevádza jeden z členov DNO, avšak hru vidí prvýkrát. Hra nemá veľkú pointu, ale úlohu pobaviť návštevníkov kaviarne určite splňuje.

Tento ročník prebehne pod hlavičkou nového občianského združenia Kulturárium o.s., ktoré  bolo založené najmä kvôli Brnenskému Lunaparku. Toto združenie vytvára priestor pre realizáciu rôznych kultúrnych projektov vznikajúcich nie len za pomoci Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity.

Po skončení predstavenia sa kaviareň vyprázdňuje. Väčšina návštevníkov zrejme prišla kvôli divadlu a na kapelu už nie sú veľmi zvedaví. Hudba začína hrať takmer okamžite. Je to veľmi príjemný jazz, pri ktorom si viem predstaviť popíjanie kávy a klábosenie s priateľmi.

Ideový koncept Brnenského Lunaparku vzišiel  spojením myšlienky divadelníka a akademika,  Pavla Baďury z divadla Divo4  a Viktora Pantůčka, pedagóga Masarykovej univerzity. Projekt bol  spracovaný študentmi predmetu Riadenie  kultúrnej prevádzky, ktorý je vyučovaný na filozofickej fakulte. Za pomoci celej rady ďalších spolupracovníkov však preniká aj mimo akademickéhé prostredie.

Miešam sa pomedzi ľudí, zastavujem sa pri stole postaršieho páru. Kontrastujú s  prevládajúcou väčšinou študentov, ktorí posedávajú v kaviarni. Dozvedám sa, že do kaviarne prišli náhodou. „Skôr oni prišli za nami, ako my za nimi,“ smeje sa návštevník kaviarne, Dušan Sumec. „Mám rád divadlo aj jazz, ale sem sme prišli len tak si posedieť.“

Pri ďalšom stole sedí sympatická rusovláska. Prisadám si k nej. „Mám stôl, s množstvom aktuálnych letáčikov. Našla som si tam aj Brnenský Lunapark, takže som sa dohodla s kamarátkou a prišli sme,“ hovorí študentka divadelnej vedy, Lucia Toriská. „Prostredie je trochu chabé, ale predstavenie divadla DNO to tu spestrilo. Bolo tu aj veľa ľudí, čo malo na mňa dobrý vplyv,“ dodáva.

Hlavnou myšlienkou festivalu je predstaviť celému Brnu súbory brnenskej nezávislej divadelnej scény a zároveň prepojiť kaviarenský svet so svetom divadelným. Ja síce divadlo DNO poznám už dlhšie, dnes sa mi však podarilo vidieť ich z inej stránky.

Pomaly sa návštevníci zdvíhajú na odchod, a tak sa aj ja ešte na chvíľu započúvam do príjemných melódií a pomýšľam na odchod.

Autor: Natália Saganová