Pri zakladaní kapely ste boli pomerne mladí. Dalibor mal 16, Miro 17. Prečo ste sa rozhodli „imitovať“ Beatles?
Dalibor: Bola to hudba, ktorá sa nám páčila, vyrastali sme na nej. Počúvali sme ju odmalička. Beatles nám boli blízki.
Noro: Chceli robiť Rolling Stones ale nenašli nikoho, kto by robil Jaggera, takže... (smiech)
Dalibor: Miro sa prenaučil na ľaváka. Začal trénovať 23 decembra a 26 februára sme už mali koncert. Dva roky sa na to odhodlával, ale donútili sme ho k tomu. Ale ja som vždy vedel, že to zvládne.
Miro: Ale pesničku Yesterday hrávam pravou rukou. Ako jedinú. Je to taká špecialita.
Stotožnili ste sa s postavami, ktoré predstavujete?
Miro: Boli to také naše idoly. Počúvali sme ich hudbu, pozerali videá, každý inklinoval k niekomu.
Fero: Mne osobne Harrison vyhovuje, je mi sympatický, mám ho rád. Hoci som úplne iný. Presne opačný.
Ale aby ste sa nestotožnili príliš... viete ako dopadol taký John...
Fero: Hej.... A preto nosím so sebou pištoľ ...(smiech)
Noro: Ale tú Japonku ešte nenašli... (smiech)
Dalibor: Ale sushi mám rád.
Nestratili ste identitu, keď ste sa stali „beatlesákmi“?
Dalibor: Je pravda, že nás ľudia poznajú ako Paula, Johna a nie ako Mira či Fera. Ale keď sa to tak vezme, tak ono je to v podstate celé divadlo. My hráme postavy a ľudia sa chodia na nás pozerať. A pamätajú si nás tak, ako nás vidia hrať. A nie ako nás.
Vydali ste aj CD. Aký má ohlas? Ono predsa len je zvláštne kúpiť si CD od kapely, ktorá je na nerozoznanie od originálu.
Fero: Aj ja osobne by som si kúpil originál, ale pre ľudí je to suvenír. Spomienka na nás. Majú doma album od Beatles, lebo ich majú radi a od nás lebo boli na našom koncerte a chcú mať z neho pamiatku.
Dalibor: Ľudia chcú zažiť tú atmosféru. Preto aj idú na koncert, ktorý je tak verný. A na live DVD či CD si to môžu priblížiť. Dobu, kedy hrávali Beatles.
Koľko ľudí býva na koncerte?
Miro: Najmenej mávame tak okolo 220 divákov, najviac sme hrali pre 30 000. Ale to nebolo na Slovensku.
Dano: Raz sme hrali koncert pre šesť ľudí. V obývačke. Zaplatila si to jedna pani.
Noro: Normálne zaplatila sumu ako za štadión. Až na to, že to bolo u nej doma v obývačke a pre šesť ľudí.
Zažili ste niekedy „Backwardsmániu“?
Dalibor: Zozačiatku bola taká malá „mánia“. Fanynky nás chodili čakávať pred Novú scénu (divadlo v Bratislave, pozn. autora), kde sme účinkovali v muzikáli o Beatles.
Dá sa týmto uživiť? Alebo robíte aj niečo iné?
Fero: Nerobíme nič iné. Len vystupujeme ako Backwards. Robíme to už 12 rokov, takže sa tým dá uživiť.
Čo si myslíte o Superstar?
Fero: Dnes tie „celebrity“ fungujú naopak. Najskôr z nich médiá urobia niekoho – celebritu , a potom si to musia odmakať. Je to všetko na konkurz. Je daná schéma: teraz vydáte prvý album, teraz rozbijete hotelovú izbu, ty sa zdroguješ do nemoty, potom pôjdete na turné... A to všetko je zmrštené do piatich rokov. No a potom je koniec.
Dalibor: Tam je primárny zámer zarobiť peniaze a nie vytvoriť hudbu. Muzika sa stáva druhotnou. V období, keď začínali Beatles, primárne bolo vypotiť niečo zo seba. A až potom prišli tantiémy, úspech a sláva.
Fero: Často tí hudobníci vtedy ani nevedeli čo to tantiémy sú. Okrádali ich manažéri.
Dokedy chcete zostať spolu a hrať?
Fero: Keď sa nad tým začneš zamýšľať tak to končí. Ak si povieš, že 2011 skončíš, tak potom skončíš... My budeme hrať, kým nás ľudia budú chcieť.