Resorty, čisté bazény a upravené pláže. Táto predstava Egypta ročne do hotelov priláka mnohých Čechov a Slovákov. Skutočnú tvár krajiny sa ale pred dvoma rokmi rozhodla preskúmať študentka Barbora Wagnerová.
Brno - Študentka práva Barbora Wagnerová sa pred dvoma rokmi rozhodla vycestovať do severnej Afriky a v rámci projektu šesť týždňov pomáhala s výukou angličtiny v súkromnej materskej škôlke. Počas svojho pobytu mala možnosť preskúmať egyptské pamiatky, zvyky či špecifickú kultúru krajiny a všetko, čo v Afrike zažila, si dodnes rada pripomína.
Prečo práve Egypt?
Chcela som vycestovať do exotickej krajiny, v ktorej to vyzerá inak ako v Európe, no nebyť úplne ďaleko od domova, ak by sa náhodou niečo stalo. Navyše organizácia, cez ktorú som si stáž našla, mala v Egypte veľmi širokú a pestrú ponuku projektov, cez ktoré mala Európanka ako ja možnosť vidieť obľúbenú turistickú destináciu z trochu iného pohľadu ako ju ukazujú katalógy.
V čom sa líši katalógový Egypt od toho reálneho?
Asi v tom, že sú to takmer dve odlišné krajiny. Pokiaľ človek ide na dovolenku do hotela, často sa do víru egyptského mesta ani nedostane. Buď sa mu ho nechce preskúmať, alebo ho tam jednoducho nepustia.
Ako teda krajina vyzerá v skutočnosti?
Počas šiestich týždňov, ktoré som v tejto krajine strávila, som videla jej dve tváre. Tá prvá je tá staroveká, s bohatým kultúrnym dedičstvom, o ktorom sa učíme na školách. Tá druhá však už taká známa ani pekná nie je. Bola som napríklad veľmi prekvapená z toho, aká chudobná to napriek cestovnému ruchu vlastne je.
Čo vás ešte prekvapilo?
Bolo toho veľmi veľa, no ak by som to mala zhrnúť, tak by to boli asi veci, ktoré Egypťania považujú za normu. Bežne tam napríklad predávajú veci z vlastnej domácnosti posediačky na ulici, aby si zarobili aspoň nejaké peniaze navyše. Čo ma ale zarazilo najviac, bola doprava. Retardérov na cestách je niekoľkonásobne viac ako v Česku a to hlavne kvôli tomu, že bez nich šoféri na starých autách jazdili, ako sa im zachcelo. Dopravné zákony totiž priveľmi nerešpektujú. Ďalej ma veľmi prekvapil systém hromadnej dopravy, ktorý v podstate ani neexistuje. Autobusové stanice a zastávky síce stoja, no súkromné minibusy, ktoré na prepravu viacerých osôb slúžia, zastavujú len tam, kde ich šoféri vidia niekoho, kto by chcel nastúpiť. Pokiaľ teda stojíte pri ceste so skupinou kamarátov, je dosť možné, že pri vás zastaví šofér minibusu a bude vás presviedčať aby ste sa zviezli.
Čo sa vás po prílete najviac šokovalo?
Na letisko pre mňa prišiel pán s autom, ktoré by sme my Česi s najväčšou pravdepodobnosťou nechali zakryté niekde v garáži. Sprvu som si myslela, že je to len výnimočný prípad, no po príchode do mesta som zistila, že podobné auto má skoro každý. Čo ma ešte prekvapilo bol fakt, aká hlučná krajina Egypt vlastne je. Ľudia na ulici po sebe kričia, staré autá na seba neustále trúbia a keď začína omša v mešite, tak sa celé mesto razom premení na jeden veľký hluk.
Deťom sa páčilo, že sa o nich zaujíma niekto, koho každý deň na ulici nestretnú
Čím ste svojich šesť týždňov v severnej Afrike strávili?
Učila som deti v škôlke angličtinu. Bola súkromná a nejaké základy už mali, no napriek tomu bola komunikácia s nimi miestami dosť zložitá. Našťastie som v tom nebola sama, v triede so mnou vždy ostala aj ich stála učiteľka, takže keď som už na konci pobytu nevládala, s výukou mi výrazne pomohla ona.
Ako by ste túto skúsenosť opísali?
Jedným slovom? Vyčerpávajúca. Aj keď škôlka, v ktorej som vyučovala, nebola veľká, a s prihliadnutím na jednotlivé dni v týždni ju navštevovalo len osem až pätnásť detí, ku koncu pobytu som sa s nimi už skôr len hrala ako ich učila. Veľmi sa z toho ale tešili. Páčilo sa im, že sa o nich zaujíma niekto pre nich zaujímavý, kto vyzerá aj hovorí inak, ako sú zvyknuté.
Učiť deti v predškolskom veku, ktoré navyše hovoria úplne iným jazykom ako vy, musí byť naozaj vyčerpávajúce. Prečo ste sa rozhodli, že svoje leto strávite práve takto?
Ako som hovorila už na začiatku, na výber bolo niekoľko projektov, do ktorých sa mohli stážisti zapojiť. Ja som si tento vybrala, pretože obľubujem prácu s deťmi a videla som v tom výzvu. S učením už som nejaké skúsenosti mala, no táto stáž bola predsa len o niečom inom. Veľmi ma to baví, pri učení si človek s deťmi vybuduje vždy veľmi špecifický vzťah, z ktorého si na celý život vždy niečo odnesú obe strany.
Zistila som, že k životu priveľa komfortu netreba
V čom sa Česko od tejto severoafrickej krajiny líši najviac?
Asi obyvateľmi. Nechcem generalizovať, ale za tých pár týždňov som si všimla, že Egypťania sú omnoho skromnejší ako my Česi. Ďalším veľkým rozdielom je, že ak sa im niečo nepáči, či už v politike alebo fungovaní mesta, nesedia doma a nesťažujú si v kruhu rodiny, ale okamžite preberajú iniciatívu a problém riešia.
Egypt je známy svojou bohatou kultúrnou minulosťou. Je toto dedičtstvo cítiť aj po toľkých tisícročiach?
Jednoznačne áno. Niekoľko krát som napríklad videla, ako vedľa bežného rodinného domu stál staroveký chrám, či iná pamiatka, a obyvateľom ani nenapadlo nejako ju poškodiť. Staroveká aj terajšia kultúra v Egypte existujú vedľa seba bez akýchkoľvek problémov, čo bola ďalšia vec, ktorá ma po príchode prekvapila.
Šesť týždňov mimo domova, či aspoň okruhu známych, sa na človeku určite nejako podpíše. Zmenila nejako vaša stáž pohľad na život tu v Európe?
Určite, bol to jeden z najsilnejších a najdôležitejších zážitkov môjho života. Naučila som sa žiť aj v prostredí, ktoré neposkytuje veľa komfortu a počas toho som zistila, že ho k životu vlastne toľko nepotrebujem. Chudoba a štýl života obyvateľov Egypta mi ukázala, aké malé sú v skutočnosti moje každodenné problémy a na čom skutočne záleží. Po tom, ako som sa vrátila naspäť do Břeclavi som si všimla, že som omnoho trpezlivejšia a kľudnejšia, ako som bola pred odchodom. Dnes už ma len tak niečo nerozhádže a myslím, že práve tento čas strávený Afrike má na to veľmi výrazný podiel.
Barbora Wagnerová je dvadsaťtri ročná študentka magisterského ročníka na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity. Pred dvoma rokmi strávila šesť týždňov v Egypte, kde sa venovala výuke angličtiny v jednej z materských škôl. Pochádza z českého mesta Břeclav, kde vedie skupinu skautov.
Martina Paulenová
