Človek má byť plný energie v práci či v škole hneď od rána a nikoho nezaujímajú strasti, ktoré také obyčajné ráno vo veľkomeste prináša. Vezmime si takú cestu autobusom. Ako by skoré vstávanie na odporný tón budíka nestačilo.
Stihol som zhrabnúť akurát termosku s čajom a prvú tyčinku, ktorá mi prišla pod ruku, než som vystrelil na zastávku. Nervy a stres a to som sotva vystrčil päty z domu. Nepekne chladné jesenné ráno, ideálne na zahriatie sa zrýchlenou chôdzou hore kopcom v tej diere, kde bývam. Len zahriať, samozrejme, lebo autobus aj tak nešiel na čas.
Dávno po tom, čo som sa stihol vydýchať, sa pristavil poloprázdny stroj, ktorý ma mal dopraviť do centra. A hoci bol poloprázdny, už pri vstupe vám bolo jasné, že je v skutočnostiplný príbehov. Ale aj keď príbehy ľudí, ktorí v tomto ospalom ráne využívali hromadnú dopravu, sú tým posledným, čo vás zaujíma, nevyhnete sa im. A tak som ich z nepohodlného sedadla pri okne pasívne absorboval.
Najprv sa mi do nosa votrel ten hnusný zápach cigariet a močoviny. Všetci poznáme istých členov spoločnosti, ktorí sa prevážajú na zadných sedadlách. A hoci ich v meste máme nespočetne, všetkých cítiť rovnako. Ako je to možné? Akoby sa každé ráno vracali z rovnakej párty, kde „skapal pes“. Nádej na záchranu poskytlo otvorené okno.
Super, dopravný uzol. Húf ľudí sa s vypetím všetkých síl začal nedočkavo tlačiť dovnútra jednými dverami. Ako tučniaky, ktoré sa nezmestia na ľadovú kru, sa po krôčikoch posúvali v uličkách aby uvoľnili miesto ďalším svojho druhu. Pripomínalo to boj na život a na smrť. Niekomu by nebodaj zavreli dvere pred nosom.
Po ohlušujúcom pípnutí nasledoval prudký štart, z nuly na sto za skoro tri sekundy. To je moment, kedy sa slabší jedinci zrútia zo svojej kry priamo do ľadového mora. Stačí sedieť na nesprávnom mieste a môže sa ujsť aj vám, plutvou priamo do tváre. Alebo batohom. Tie totiž niektorým jedincom, zdá sa, prirástli k chrbtu.
Prišla rovinka a z uličky sa miesto bojiska razom stalo trhovisko. Susedia, kolegovia a ľahko autistickí jednotlivci spustili takú vravu, až mi z toho hučalo v ušiach. Dedinský rozhlas naživo, ktorý ponúkal výber z drámy, recenzie aj detektívky. Rázom som zaľutoval, že som si slúchadlá nechal doma. Na rozdiel od cestujúceho, ktorého techno dodávalo príbehu o zmiznutých peniazoch z Helčinej kasy neladiacu kulisu.
Plač znejúci z kočíka dokonale vyjadroval moje pocity. Keby som bol mladší, tiež sa rozplačem. Žalúdok mi vnukol nápad. Ideálny liek na stres sa ukrýval práve tam, v mojom vrecku. Musli tyčinka nikdy nechutila lepšie.
O chvíľu sa rozleteli dvere kabíny a šofér s tyčou v ruke išiel pomôcť vozíčkarovi na zastávke. Po opustení svojho vyhriateho miestečka však skôr vyzeral, že to tomu invalidovi len tak nedaruje. „Čo to má znamenať? Okamžite si to niekam strčte!“ vyhrážal sa šofér železom vo vzduchu hľadiac na mňa. S plnými ústami som odpovedal len nechápavým výrazom. „Toto nie je bufet!“ pokračoval podráždene. Nastalo ticho. Nemal som na výber. Moja posledná útecha musela skončiť späť vo vrecku. V tom momente by som tam najradšej strčil aj hlavu.
Ďalšia rušná zastávka bola ako prepnutie na iný kanál. Nádych exotiky priniesla zahraničná skupinka študentov. Pravá mexická telenovela, v ktorej sa viac kričí, než rozpráva. Zaujímalo by ma, kto z nich je Chúlio a či ho tiež čaká nečakaná smrť. Možno som ním práve ja.
Jakub Včasný
